bg1
 
Sk /

imagine development s.r.o.

 

SK

Kutlíkova 13

851 02 Bratislava

 

CZ

Sochorova 23

616 00 Brno

 

Tel +421 948 966 977

Tel +421 221 293 421

info@imaginehome.eu

 

blog

nov 14, 2014

Aká je Bratislava? Aká má byť Petržalka?


Rozhovor s Drahanom Petrovičom v Petržalských novinách o nielen predvolebných bratislavských témach.

Akoby doma nemožno byť prorokom. Kým u nás za netradičnosť, originalitu nápadu neraz nezostane na človeku ani suchá nitka, v cudzine za to isté získa chválu a metále. Lebo kto sa chce presvedčiť, že naozaj niečo vie, že niekomu na jeho schopnostiach a talente záleží a dostane príležitosť to dokázať, musí sa vydať do cudzieho sveta. Tak ako pred pätnástimi rokmi Drahan Petrovič. Vybral sa do Kanady, do 600-tisícového Vancouveru, aby ako architekt a projektový manažér priamo v ňom „stvoril“ tri originálne vežiaky a svoj rukopis zanechal aj na stavbách v USA, Číne, Taliansku, ba súťažne i v Jamajke a Egypte. Potlesk, uznania. Po ôsmych rokoch sa vrátil domov, na Slovensko.   

 Jeden z dôvodov vášho odchodu za Veľkú mláku bolo pochopenie, ako by malo vyzerať bratislavské podhradie a poznanie, že tak vyzerať nebude. Je pre mesto až tak dôležitá jeho história? Jej udržiavanie je predsa náročné, drahé. A je iný generačný trend. Žije sa pre prítomnosť, bez intímnych bariér, verejne a škandálne ako reality show v priamom televíznom prenose. Potrebuje Bratislava podhradie, v ktorom sa má nové vydávať za staré? Nie sú to len starogeneračné nostalgie ako PKO, Cvernovka, petržalská Matadorka a iné?

Odchádzal som v roku 2000, v čase,  keď ešte nebolo isté, že raz budeme v EÚ. Chcel som skúsiť, aké je to žiť v jednej z najvyspelejších krajín sveta, zažiť mesto, ktoré je na špičke svetových miest pokiaľ ide o kvalitu života. Mesto, v ktorom neexistuje korupcia. A chcel som sa presadiť bez toho, že by som tam niekoho poznal. To sa mi aj podarilo. Prácu, v jednej z najlepších kanadských architektonických firiem som dostal 3 týždne po príchode. Za osem rokov som zažil a dosiahol všetko, čo som si naplánoval. Boli to úžasne roky. Vancouver je však mladé mesto. Nemá ani 130 rokov. Jedna z vecí, ktoré mi tam chýbali, bola história. Viete, keď vyrastáte pod námestím, ktoré existovalo už v 13.storoči a denne chodíte po uliciach, ktoré sú živými dejinami od stredoveku doteraz, je to vo vás. Nosíte si to v sebe. A keď to zrazu okolo vás nie je, chýba vám to. Tu je niekde aj odpoveď, či je pre mesto dôležitá história. Máme tu, a prirodzene to, čo by iní, najmä  v severnej Amerike veľmi chceli, ale mať nemôžu. Vlastnú históriu si nemožno kúpiť. A že si tú našu neraz tak málo vážime, ma vždy trápilo. O to viac, že každé barbarské zaobchádzanie s historickým domom, ulicou, štvrťou sa už nedá vrátiť späť. A nasledujúce generácie stoja pred otázkou, čo s tým. Ako, čím to nahradiť? Dá sa to vôbec?

Čo vám dal Vancouver? Profesionálne, vzťahovo, hodnotovo? O čom v meste rozhodujú obyvatelia?

Od prvého dňa som sa tam cítil ako rovnoprávny občan. Nikto mi nedal pocítiť, že som prisťahovalec kdesi z Východu. Tolerancia voči iným národom, národnostiam, etnikám je príkladná. Do krajiny prichádzajú najmä tí, ktorí sú dynamickí, chcú sa presadiť, a nie sa povaľovať, aj preto Kanada stále napreduje. Vancouver má len o niekoľko desaťtisíc viac obyvateľov ako Bratislava, stačí im však primátor a 10 „poslancov“, u nich členov mestskej rady. V Bratislave máme tiež jedného primátora, ale 17 starostov a dokopy okolo 330 poslancov mesta a mestských častí. Výkon kanadskej samosprávy je jednoduchší, priamočiarejší, účinnejší. Aj preto sa Vancouver za necelých 30 rokov zmenil z dediny na konci sveta na mesto svetovej úrovne.

O čom v meste rozhodujú obyvatelia Vancouveru?

S obyvateľmi sa hovorí vždy, ale čo je veľmi dôležité -  v správnom čase. Vízia mesta, tzv. City Plan, sa pripravovala 3 roky a do procesu sa zapojilo 20 tisíc obyvateľov. Prijali sa princípy, ktoré rozvinuli odborníci do územných plánov zón a títo aj dohliadajú, aby sa princípy v každom okamihu správne aplikovali. Ľudia takto rozhodujú o svojom meste na začiatku procesu, a nie na jeho konci, keď im už zostanú len rôzne petície a protesty.

Ako sa cíti architekt, keď počuje, že Bratislava je najväčšia slovenská dedina, žiadna krásavica na Dunaji, ale ustavične rozkopaná, rozhádzanými vežiakmi štrbavá, nevzhľadná. Mesto beztvaré a bez tváre, v ktorom si každý robí, čo sa mu zachce. 

Alemá stále ohromný potenciál. Má dve úplne odlišne nábrežia, parky, lesopark nad mestom, hradný kopec s nádhernou spleťou ulíc. Prakticky z každej časti mesta sa dá pomerne rýchlo dostať do prírody. Čiže základ má dobrý. Problémom je zložitosť v rozhodovaní spojená so silným straníckym a podnikateľským lobingom. Ak toto bude pretrvávať, ďalej sa nedostaneme. Mesto musí viesť tím čestných a rozhľadených ľudí, ktorí sú schopní s obyvateľmi komunikovať, pracovať a nakoniec sa s nimi dohodnúť na jeho smerovaní. Tento tím však bude musieť robiť rozhodnutia, aj keď teraz možno nepopulárne, ale pre mesto v dlhodobom horizonte prospešné. Takže to asi nemôžu byť tí „klasickí“ politici rozmýšľajúci maximálne v 4-ročných časových mantineloch a pred voľbami sľubujúci hory-doly. Ale skôr ľudia s uveriteľným životným príbehom, ktorí akýmkoľvek spôsobom dokázali v malom urobiť to, o čo by sa chceli pokúsiť aj vo veľkom. Ľudia, ktorí nie sú závislí na moci, resp. na tých, ktorí im pomohli sa k moci dostať...

Architekt prof. Štefan Šlachta hovorí, že Bratislava sa nemá podobať na žiadne mesto, má byť sama sebou a mať svoju vlastnú „mierku“ -  ani vysokánska, ani zahustená. Podľa neho má ladiť s panorámou okolia - karpatskými lesmi, riekou Dunaj a vlastnou históriou, že vždy bola pokojným, oddychovým, nevýbušným mestom.  Čiže žiadny mrakodrapový Manhattan, ani blikajúci, prskajúci Las Vegas.

Súhlasím. Čo sa však  týka výškových budov,  táto téma tu bola dlhodobo podcenená, neriešená. Čo presne viedlo k nepeknej panoráme mesta, tej, ktorú dnes vidíme pri prechádzkach po Palisádach. Je viac dôkazom toho, komu sa čo podarilo kadejako „vybaviť“, ako nejakých premyslených urbanistických kompozícii. Na to, aby sme to zmenili však bude treba najprv zmeniť myslenie developerov i obyvateľov. Developeri nemôžu chcieť na každom pozemku postaviť 30- podlažnú vežu,  a ľudia nemôžu chcieť,  aby sa v meste nič a nikde nestavalo. Musíme urýchlene vytvoriť pravidlá hry, ktoré budú obe strany rešpektovať, a nie sa ich pri každej príležitosti snažiť meniť, obchádzať, alebo zneužívať.

Ako znie potom v tomto bratislavskom kontexte architektonická diagnóza  Petržalky?  Je na druhom brehu Dunaja, geograficky takmer čo by „samomesto“. Má byť vizuálne integrálnou súčasťou ľavého brehu, veľkej Bratislavy, alebo iná, až provokujúco? Čo by jej pomohlo - architektonicky, urbanisticky, infraštruktúrne? 

Paradoxne by jej pomohla väčšia nezávislosť od druhého brehu Dunaja. Všade vo svete, v mestách na riekach alebo zálivoch je najväčším  problémom ich križovanie mostmi za každodennými povinnosťami - prácou, školou, kultúrou, krúžkami, nákupmi. Ak sa aj postaví nový most, ten sa  postupne zapchá autami zo súčasných, ale aj novo budovaných, a opäť  monofunkčných sídlisk. Petržalka potrebuje pritiahnuť v oveľa väčšej  miere zamestnávateľov ako zamestnancov. Vyjsť v ústrety všetkým, ktorí chcú v Petržalke vytvárať pracovné príležitosti. Pretože okrem toho tu máme skoro všetko, resp. to, čo chýbalo, sa postupne dopĺňa – napr. zimný štadión a plaváreň. Ak by sa to podarilo a ľudia by ju nemuseli dennodenne opúšťať, viac by sa s ňou zžili, viac  by sa o ňu starali a takto by ju postupne aj zvnútra pretvárali.

Bratislavské mestské zastupiteľstvo je už roky obyvateľmi vnímané ako veľká realitná kacelária, ktorá v meste rozpredáva cudzím na večné časy to, čo patrí všetkým Bratislavčanom - zem pod ich nohami. Zdôvodnenie? Potrebuje súrne peniaze na iné…                                                                                                                  -  Nie je problém, že mesto pozemky predáva. Problém je, že ich predáva veľmi zlým spôsobom. Bez jasného názoru, čo je možné na ňom postaviť, bez oboznámenia ľudí bývajúcich v okolí o dopadoch výstavby a bez súťaže. Potom sa temer pravidelne stáva, že sa developer, ktorý kúpil pozemok dostáva do sporu obyvateľmi. Mesto už v ďalšom  procese nie je zainteresované a necháva developera napospas okolnostiam. Tento nemôže stavať, resp. výstavba sa mu neúmerne predlžuje. Správny postup je úplne iný: Mesto si urobí paspartizáciu pozemkov. Na tých, ktoré môžu byť použité na zastavanie, a to aj za účasti obyvateľov, vypracuje názor na mieru výstavby - funkciu, objem, výšku a pod. A vypíše súťaž, s cieľom dostať za pozemky čo najvyššiu cenu. Tieto výrazne zhodnotia a do mestskej pokladnice pritečie omnoho viac prostriedkov ako doteraz. A developer, ktorý súťaž vyhral má záruku, že keď postaví to, čo mu mesto pri predaji umožnilo, nič mu nebude brániť v realizácii, keďže mnoho vecí bolo už skôr, predovsetkym s obyvateľmi, prerokovaných. 

Ale i tak - developer je stále ten, čo iným, väčšine, berie  a dáva - len sebe.  Obyvateľov oberá o voľný priestor, o kľud a komfort pohybu, znižuje im možnosti parkovania, zato zvyšuje premávku áut. Čo ma developer aj zabývaným obyvateľom dať, aby bol vítaným hosťom a nie votrelcom?             

Mesto bez výstavby neexistuje a je fakt, ze dnes väčšinu výstavby zabezpečujú súkromní investori - developeri. Je veľmi neproduktívne viesť s nimi boj. Musia však pochopiť že mesto tu nie je kvôli realizácii ich zámerov, ale má úplne inú úlohu – vytvárať podmienky na kvalitný život jeho obyvateľov. A čím kvalitnejšie mesto bude tým sa aj developerom bude lepšie podnikať. A teda by malo byť aj v ich záujme spolupodieľať sa na jeho rozvoji. Toto už dávno pochopili v západných krajinách a ako súčasť pravidiel hry prijali zákon, ktorý developerom ukladá povinnosť spolufinancovať náklady na infraštruktúru priamo úmerne veľkosti ich projektu. Takto vyzbierané peniaze sa používajú napríklad na výkup pozemkov na parky, na realizáciu parkov, ihrísk všetkého druhu, materských škôlok, komunitných centier, chodníkov, ciest a pod. A platí, že peniaze vyzbierané v istej lokalite sa musia v tej lokalite aj využiť. Súčasní obyvatelia takto pocítia nielen negatívne efekty výstavby, ale aj pozitívne v podobne výraznáho zlepšenia ich okolitého prostredia. Čo sa v konečnom dôsledku premietne do zvýšenia cien ich nehnutelností, ktoré budú môcť v budúcnosti v prípade potreby lepšie predať. S kolegami sa snažime už niekoľko rokov o to, aby bol takýto zákon prijatý aj na Slovensku a na Ministerstve financií som v pracovnej skupine ustanovenej na jeho prípravu.

Byty, ktoré navrhujete, a projekty Nový háj a Hájpark sú toho dôkazom, sú známe veľkou flexibilitou. Prečo tá voľnost? Čo vás k tomu vedie?

Už na škole som si vytvoril názor, že ani vzdelanie architekta ma neoprávňuje na to, aby som ľuďom diktoval,  ako majú žiť a bývať. Preto je súčasťou všetkých našich projektov flexibilita - možnosť výberu. Klienti si u nás vždy môžu vyberať z množstva alternatív ako môže ich byt vyzerať. A v našom ďaľšom petržalskom projekte Hájpark na Kutlíkovej ulici ideme ešte ďalej. Jeho súčasťou je park o rozlohe vyše 4100 m2. Obyvatelia si budú môcť vybrať, či budú chcieť tráviť čas v jeho časti, ktorá je vytvorená pôvodným lužným lesom, alebo v modernej časti na streche podzemnej garáže. Či nechajú deti hrať sa na ihrisku medzi krásnými starými stromami alebo na ihrisku pre menšie deti pri kaviarni. Ľudia žijú v meste aj preto, aby mali každý deň možnosť vybrať si rôzne formy trávenia voľného času. Či kultúrne alebo športové. Tieto princípy dôsledne dodržiavame v našich projektoch a určite ich chcem presadzovať aj na celomestskej úrovni.

V jednej z odpovedí ste uvádzate, Petržalka má pritiahnuť viac zamestnávateľov ako zamestnancov. Nepredurčuje ju jej vzdelanostné, odborné zázemie na mesto bánk, výskumných a vedeckých centier, poradenských a obchodných společností, toho, čomu sa hovorí vedomostná ekonomika?                                        

Petržalka je už dnes sídlom spoločnosti s dosahom na svetové trhy ako napr. Eset. Bolo by fajn využiť ich potenciál a vytvoriť podmienky pre príchod alebo ešte lepšie vznik podobných high-tech firiem v našej mestskej časti. Pripravované územie  - pravobrežné celomestské centrum medzi Starým mostom a Prístavným mostom by mohlo slúžiť práve ne tento účel. Petržalčania by tam mohli nájsť nové pracovné príležitosti, príjemné prostredie na bývanie a zároveň by sa mohlo vytvoriť podobne atraktívne nábrežie ako pred Euroveou. Je veľmi dôležité, aby predstavitelia mesta v spolupráci s mestskou časťou a súkromnými investormi našli ten správny mix funkcií a vhodné priestorové usporiadanie na dosiahnutie tohto cieľa. Je to šanca, ktorá sa už nebude opakovať a preto by sa aj Petržalčania mali snažiť zvoliť si za svojich zástupcov ľudi, ktorí tejto téme rozumejú.

Slovensko má v Európe vari najmenší podiel nájomných bytov v bytovom fonde, ani nie 3 percentá. Ako sa dá vystúpiť z kolotoča vnucovania vlastniť byt, lebo inak sa nebude dať - žiť? 

V každej dobe a v každej krajine je vlastníctvo bytu pre veľkú časť populácie buď nedosiahnuteľné, alebo len ťažko dosiahnuteľné, prípadne o neho z nejakého dôvodu nemá časť ľudí záujem. Existujú však modely, ktoré umožňujú nadobudnúť vlastníctvo bytu za cenovo dostupnejších podmienok. Je to napr. výstavba formou bytového stavebného družstva, alebo v rámci tzv. stavebného spoločenstva. Nám sa obe tieto formy zdajú v jestvujúcich podmienkach podstatne reálnejšie ako nájomné bývanie a preto sa nimi už dlhší čas intenzívne zaoberáme. 

Vo voľbách kandidujete za poslanca bratislavského Mestského zastupiteľstva. Ak dostanete dôveru Petržalčanov, o čo sa budete usilovať?                                                                                                               

O všetko, čo odznelo v našom rozhovore.   

Za PN sa zhováral: Rudolf Gallo

scroll